Keď sa k problému postavíte čelom, ste na kopci, odkiaľ vidíte nové možnosti

Luboš Bradáč z Prahy-východ pracoval ako vodič kamiónu a užíval si život. A potom raz nič netucho absolvoval k svojej práci pravidelnú preventívnu prehliadku, ktorá ukázala na vážne problémy s obličkami. Bolo krátko pred jeho 45. narodeninami. Udalosti potom nabrali rýchly spád.

Medikamentózna liečba nestačila a on počas svojej služobnej cesty v Nemecku skolaboval. Obličkové funkcie sa rapídne zhoršovali a po pár mesiacoch už Luboš potreboval dialýzu. Zvolil si tú peritoneálnu – brušnú, ktorú si robí sám doma. A hoci sa v jeho živote veľa zásadných vecí zmenilo, uplatnil svoju osobnú húževnatosť a schopnosť improvizácie. „Nikomu nemôžem radiť – každý sme z iného cesta. Ale podľa mňa sa oplatí postaviť sa k tomu čelom. Objavíte možnosti, ktoré existujú. Keď sa obzriem okolo seba, vidím dokonca veľa mladších ľudí, ktorí riešia oveľa väčšie problémy ako ja,“ hovorí. 

Detstvo svetobežníka v domčeku na kolieskach

To, že môže mať Luboš rodovú záťaž týkajúcu sa ochorenia obličiek, tušil odmalička. „Možno som bol medzi štyrmi deťmi ten slabší článok. Mamičke som sa narodil hneď po bratoch dvojčatách,“ premýšľa. V rodine má dnes nefunkčné obličky strýko a aj ďalší príbuzní, z ktorých jedna žena čaká už na druhú transplantáciu. Možno svoju úlohu zohral aj stres a kočovný život s nepravidelnou stravou, trochu v detstve, aj neskôr za volantom kamiónu. Lubošova rodina, vrátane tiet a strýkov, cestovala po svete s kolotočmi. „Detstvo som strávil v Rusku. Vydávali sme sa tam už na Veľkú noc a vracali sme sa na začiatku decembra. Po rusky som sa naučil rýchlo hovoriť a potom aj čítať a počítať skôr ako po česky. Strávili sme tam jedenásť rokov,“ spomína. Voľný čas si dnes spestruje sledovaním filmov v ruštine. Česi tam vtedy boli považovaní za tých bohatších zo Západu a miestni u nich radi utrácali. „Naučil som sa pritom so všetkým si poradiť. Aj manuálne. Pracujete s kovom, s drevom, musíte rozumieť hydraulike aj vzduchotechnike. A keď niečo nefunguje, zodpovedne sa k tomu postaviť a vyriešiť to,“ hovorí Luboš. Kolotoče vlastní dodnes a je to jeho vášeň. „Milujem ten cvrkot a som rád medzi ľuďmi. Ale nemôžem pri tom robiť všetko, čo je potrebné. Choroba si vyžiadala svoje,“ dodáva.

Dialyzovať sa sám doma, alebo dochádzať do strediska?

Problém s obličkami sa naplno prejavil na jeseň roku 2016. „Bolo to pre mňa nemilé prekvapenie. Nebyť tej preventívnej prehliadky, nič náročné by som nečakal. Obličky však už boli vážne poškodené, hoci ma nič nebolelo,“ spomína. Po kolapse v Nemecku mu bol v decembri voperovaný katéter a od začiatku februára 2017 sa už dialyzoval. „Na dialyzačnom stredisku B. Braun Avitum ma oboznámili  s obidvoma variantmi – s hemodialýzou aj peritoneálnou dialýzou. Vybral som si tu peritoneálnu, pretože si ju môžem robiť sám doma. Nedokážem si predstaviť to dlhé ležanie v stredisku, kam ľudia chodia trikrát týždenne na celé 4 hodiny. Som navyknutý stále niečo robiť,“ komentuje Luboš svoju voľbu. Teraz sa už sám dialyzuje viac ako rok a priebežne má dobré výsledky. „Začiatky však boli ťažké,“ hovorí. „Nemohol som pokračovať vo svojom povolaní – dialyzujem sa každé štyri hodiny tak 30 minút a keď som potom plný tekutiny, som citlivý na otrasy. Teraz mám krátko doma cycler, čo je prístroj, ktorým sa dialyzujem počas spánku. Keď vyladíme najoptimálnejšie nastavenie, bude to znovu kúsok získanej  slobody späť. Jazdiť na kamióne s tým už ale nejde. Z ničoho nič prestať s prácou bolo náročné. Život sa mi zmenil veľmi rýchlo. Takisto som sa potreboval cítiť ako chlap. Na začiatku som využil aj pomoc psychiatra,“ spomína Luboš. Dnes je pre neho najväčšou výzvou nájsť si činnosť, kde by mohol byť prospešný a využiť, čo vie.