Témata: 

Keď sa k problému postavíte čelom, ste na kopci, odkiaľ vidíte nové možnosti

Luboš Bradáč z Prahy-východ pracoval jako řidič kamionu a užíval si života. A pak jednou nic netuše absolvoval ke své práci pravidelnou preventivní prohlídku, která ukázala na vážné problémy s ledvinami. Bylo krátce před jeho pětačtyřicátými narozeninami. Události pak nabraly rychlý spád.

Tlač
E-mail

Medikamentózna liečba nestačila a on počas svojej služobnej cesty v Nemecku skolaboval. Obličkové funkcie sa rapídne zhoršovali a po pár mesiacoch už Luboš potreboval dialýzu. Zvolil si tú peritoneálnu – brušnú, ktorú si robí sám doma. A hoci sa v jeho živote veľa zásadných vecí zmenilo, uplatnil svoju osobnú húževnatosť a schopnosť improvizácie. „Nikomu nemôžem radiť – každý sme z iného cesta. Ale podľa mňa sa oplatí postaviť sa k tomu čelom. Objavíte možnosti, ktoré existujú. Keď sa obzriem okolo seba, vidím dokonca veľa mladších ľudí, ktorí riešia oveľa väčšie problémy ako ja,“ hovorí. 

 

Detstvo svetobežníka v domčeku na kolieskach

To, že môže mať Luboš rodovú záťaž týkajúcu sa ochorenia obličiek, tušil odmalička. „Možno som bol medzi štyrmi deťmi ten slabší článok. Mamičke som sa narodil hneď po bratoch dvojčatách,“ premýšľa. V rodine má dnes nefunkčné obličky strýko a aj ďalší príbuzní, z ktorých jedna žena čaká už na druhú transplantáciu. Možno svoju úlohu zohral aj stres a kočovný život s nepravidelnou stravou, trochu v detstve, aj neskôr za volantom kamiónu. Lubošova rodina, vrátane tiet a strýkov, cestovala po svete s kolotočmi. „Detstvo som strávil v Rusku. Vydávali sme sa tam už na Veľkú noc a vracali sme sa na začiatku decembra. Po rusky som sa naučil rýchlo hovoriť a potom aj čítať a počítať skôr ako po česky. Strávili sme tam jedenásť rokov,“ spomína. Voľný čas si dnes spestruje sledovaním filmov v ruštine. Česi tam vtedy boli považovaní za tých bohatších zo Západu a miestni u nich radi utrácali. „Naučil som sa pritom so všetkým si poradiť. Aj manuálne. Pracujete s kovom, s drevom, musíte rozumieť hydraulike aj vzduchotechnike. A keď niečo nefunguje, zodpovedne sa k tomu postaviť a vyriešiť to,“ hovorí Luboš. Kolotoče vlastní dodnes a je to jeho vášeň. „Milujem ten cvrkot a som rád medzi ľuďmi. Ale nemôžem pri tom robiť všetko, čo je potrebné. Choroba si vyžiadala svoje,“ dodáva.

 

Dialyzovať sa sám doma, alebo dochádzať do strediska?

Problém s obličkami sa naplno prejavil na jeseň roku 2016. „Bolo to pre mňa nemilé prekvapenie. Nebyť tej preventívnej prehliadky, nič náročné by som nečakal. Obličky však už boli vážne poškodené, hoci ma nič nebolelo,“ spomína. Po kolapse v Nemecku mu bol v decembri voperovaný katéter a od začiatku februára 2017 sa už dialyzoval. „Na dialyzačnom stredisku B. Braun Avitum ma oboznámili  s obidvoma variantmi – s hemodialýzou aj peritoneálnou dialýzou. Vybral som si tu peritoneálnu, pretože si ju môžem robiť sám doma. Nedokážem si predstaviť to dlhé ležanie v stredisku, kam ľudia chodia trikrát týždenne na celé 4 hodiny. Som navyknutý stále niečo robiť,“ komentuje Luboš svoju voľbu. Teraz sa už sám dialyzuje viac ako rok a priebežne má dobré výsledky. „Začiatky však boli ťažké,“ hovorí. „Nemohol som pokračovať vo svojom povolaní – dialyzujem sa každé štyri hodiny tak 30 minút a keď som potom plný tekutiny, som citlivý na otrasy. Teraz mám krátko doma cycler, čo je prístroj, ktorým sa dialyzujem počas spánku. Keď vyladíme najoptimálnejšie nastavenie, bude to znovu kúsok získanej  slobody späť. Jazdiť na kamióne s tým už ale nejde. Z ničoho nič prestať s prácou bolo náročné. Život sa mi zmenil veľmi rýchlo. Takisto som sa potreboval cítiť ako chlap. Na začiatku som využil aj pomoc psychiatra,“ spomína Luboš. Dnes je pre neho najväčšou výzvou nájsť si činnosť, kde by mohol byť prospešný a využiť, čo vie.

 

Pre brušnú dialýzu by mal byť človek odvážny a starostlivý

Doma má Luboš na dialýzu vyhradenú miestnosť, ktorú používa sám a kde sa snaží zachovávať všetko čisté a sterilné. „Snažím sa dôsledne dodržiavať pokyny lekárov, zmerať si tlak, odvážiť sa, umyť sa, zobrať si  rukavice a rúško, vydezinfikovať sa a byť v pokoji, aby som si nespôsobil žiadnu infekciu. Išiel by som sám proti sebe. Funkcia brušnej membrány, čo mi zabezpečuje čistenie, by sa mi predtým vyčerpala,“ hovorí. Do svojej brušnej dutiny si Luboš pri každej procedúre trikrát až štyrikrát denne napúšťa cez katéter umiestnený na bruchu 1,5 litra dialyzačného roztoku, do ktorého sa potom cez membránu obaľujúcu jednotlivé orgány uvoľňujú odpadové látky. Tie potom znovu vypúšťa s roztokom z tela von. „Človek sa nevyhne určitým nepríjemnostiam. Veľmi záleží na tom, ako máte práve usporiadané črevá. Trochu to tlačí. Niekedy sa pri tom zle sedí, inokedy stojí. Neustále hľadáte optimálnu polohu. Pripadám si byť tučný. Zle sa mi zaväzujú šnúrky a horšie sa  mi dýcha, keď si to tam stlačím,“ hovorí. „Ale za tú slobodu to stojí. Nedokážem si predstaviť tie dlhé hodiny nečinnosti v dialyzačnom stredisku. Keby som pracoval na počítači a mohol si vziať prácu so sebou, tak možno áno. Ale ja si tam tú svoju zobrať nemôžem,“ dodáva. Doma si hľadá činnosti, ako len môže, a garáž sa stala jeho dielňou. „Brúsim si tu a opravujem doštičky alebo to skúšam s kovom, všetko možné. Ale nemôžem nič ťažšie zdvíhať,“ hovorí.

 

Mám okolo seba veľa  statočných ľudí

Ustáť nefunkčné obličky je tvrdý oriešok. Luboš bol navyknutý veľa športovať a manuálne pracovať, byť stále medzi ľuďmi. „Keď som potom bol dočasne po operácii pruhu na hemodialýze, videl som, aké je to aj pre ostatných náročné. Raz som tiež ležal vedľa svojho strýka, ktorého bolo predtým všade plno a prekypoval životom. Tá radosť z neho úplne vyprchala,“ premýšľa Luboš. Ale potom hneď spomína svojich ďalších priateľov. „Pri niekoľkých ľuďoch z môjho okolia si hovorím, že v porovnaní s nimi mi v podstate nič nie je. A oni dokážu byť statoční,“ dodáva. A rozpráva príbeh svojho priateľa, husitského farára, ktorý kedysi predával so spoločníkom knihy, a nedopadlo to dobre. Spoločník zmizol s desiatkami miliónov v zahraničí a jeho priateľ tu nesie zodpovednosť za vzniknuté dlhy. Iný jeho mladý priateľ je na vozíčku a je schopný postarať sa aj o svoje malé deti. Kamarátke diagnostikovali rakovinu prsníka a trojročný synček iného priateľa je nepočujúci. „Ja to jednoducho denne vidím, že život nie je pre mnohých ľudí jednoduchý. Záleží od toho, s kým sa porovnávate. A aj keď sa vám najskôr život otočí naruby a veľa vecí nemôžete robiť, nakoniec sa s tým vysporiadate a nejako sa to podarí,“ zhrnul Luboš.

 

Rodina ma berie úplne normálne

Luboš má dvoch dospelých synov, a ako hovorí, aj dobrú manželku. „Oni ma držali celý čas nad vodou,“ komentuje. „A som im vďačný aj za to, že ma berú úplne normálne. Ľútosť by mi nepomohla. Urobia za mňa to, čo sám nemôžem, a chápu, že musím zaliezť do izby a dialyzovať sa. Sú fajn,“ hovorí Luboš. A má radosť, že jeho mladší 21-ročný syn je už samostatný a stavia si s priateľkou dom. A žiari, keď rozpráva o svojom budúcom vnúčatku od svojho staršieho 24-ročného syna. „Ak budú mať dievčatko, tak im ho asi skonfiškujem,“ teší sa na svoju potenciálnu vnučku. Ale vnukovi by sa tiež potešil. „Mladí už bábätko videli na ultrazvuku,“ pochváli sa. A rozpráva aj o svojich malých neteriach, ktoré mu na návšteve sedia na kolenách, a jeho veľmi teší, že je ich strýko. „Tiež sa nemôžem dočkať, keď bude znovu teplo a my vyrazíme na cesty s kolotočmi. Veľmi rád som pri tom, hoci sa už k tomu nemôžem postaviť ako predtým a odpracovať to za mňa musia druhí,“ rozpráva a teší sa na jar.