Opakovaný zápal močových ciest ohrozuje až trikrát viac obličky žien

Svetový deň obličiek 2018 upozorňuje na typicky ženské riziká obličkového ochorenia. Špecifikom závislým od pohlavia sú predovšetkým zápaly močového mechúra, tzv. cystitídy, ktorými ženy trpia oveľa častejšie ako muži. „Zvyšovaniu povedomia o skrytých rizikách zákerných chorôb sa venujem systematicky. Sám som sa musel nečakane uprostred športovej kariéry stretnúť s rakovinou. Nič netušiac som jedného dňa popoludní išiel na preventívnu prehliadku, počas ktorej mi diagnostikovali rakovinu semenníkov. A hneď na druhý deň ráno ma operovali. Bol to poriadny náraz. O poškodených obličkách ľudia tiež často nič netušia, keď ich to nebolí. A zrazu je neskoro. Je dobré im to minimálne raz ročne pripomenúť,“ hovorí ambasádor Svetového dňa obličiek, olympionik a deväťnásobný majster Českej republiky v bedmintone Petr Koukal.

Chronické ochorenie obličiek patrí medzi komplexné a je v priamom vzťahu s civilizačnými ochoreniami, ako je vysoký krvný tlak, cukrovka II. typu alebo ateroskleróza. Tie sa na obličkovej nedostatočnosti významne podieľajú alebo sú jej príčinou. Práve tieto choroby sa však dajú dobre ovplyvniť zdravou životosprávou. „Ideálne teda nefajčiť, vyvarovať sa nadváhy, mať trochu pohybu, kvalitne jesť a piť a dodržiavať pitný režim, pričom najlepším nápojom je voda,“ pripomína MUDr. Vladimír Vojanec, primár dialyzačného strediska B. Braun Avitum Bulovka.

Obličky a ženy

Napríklad v roku 2016 ochorelo na cystitídy podľa údajov VšZP takmer 400 tisíc pacientov, z toho 26 % mužov a takmer 74 % žien. Opakované cystitídy pritom môžu viesť až k chronickému zápalu obličiek. V 10-15 % prípadov sú tieto zápaly dokonca zodpovedné za trvalé zlyhanie obličiek a vedú k následnej dialýze alebo transplantácii. „Problematika obličkových ochorení by si u nás aj vo svete zaslúžila viac pozornosti. Čo sa týka špecifík chronických ochorení obličiek u žien, ku ktorým patrí napríklad lupusová nefritída, ide tu najmä o možnosť a perspektívu tehotenstva napriek chorobe, “ upozorňuje prednosta Kliniky nefrológie Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe a 1. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej, prof. MUDr. Vladimír Tesař, DrSc., MBA.

Štyri mestá, štyri dialýzy, štyri tlačové konferencie

V rámci Svetového dňa obličiek prebehli štyri tlačové konferencie vo vybraných dialyzačných strediskách Skupiny B. Braun, a to v Kežmarku, Tepliciach, Prahe a Olomouci. Túto akciu podporilo nielen veľa významných tvárí, napríklad z radov odborníkov a známych osobností, ale každej tlačovej konferencie sa zúčastnil aj jeden z pacientov, ktorý sa nebál verejne odhaliť svoj príbeh.

Terezka Bártová

Medzi takých pacientov patrí napríklad Tereza Bártová, ktorá netrpela žiadnym chronickým ochorením, jej zlyhanie prišlo náhle. Lekári jej dávali pri meningitíde jednopercentnú šancu na prežitie. Choroba ju pripravila o obličky, nohy aj prsty na rukách, ale nevzala jej chuť žiť. „Písalo mi potom veľa ľudí, aj cudzích, a niektorí hovorili, že by to na mojom mieste vzdali. To mi ale nikdy nenapadlo. Cesta sa vždy nájde,“ hovorí dvadsaťšesťročná Tereza.

Kateřina Körnerová

Ďalšou ženou bojovníčkou s chorobou je aj Kateřina Körnerová, u ktorej sa výrazne prejavilo ochorenie obličiek až po prvom pôrode. Ich stav sa postupne zhoršoval, až bola v roku 2013 potrebná dialýza. O rok neskôr Kateřina podstúpila transplantáciu obličky. O vážnom ochorení svojich obličiek väčšina ľudí do poslednej chvíle nič netuší a dozvedia sa o ňom nezriedka až pri definitívnom zlyhaní obličiek. Obličky totiž vopred nevarujú bolesťou. Podobnú skúsenosť mala aj Kateřina Körnerová. Svoje prvé dieťa porodila v 23 rokoch a dúfala, že čoskoro bude mať ďalšieho potomka. Na kontrole sa však ukázalo, že má choré obličky, a nakoniec bola potrebná aj dialýza. „Dialyzovať sa a byť matkou malého dieťaťa bola náročná úloha a pomáhala mi celá rodina. Ale ja som neprestávala dúfať, že sa to nakoniec obráti na dobré a nejako to pôjde, aby sme mohli mať ešte ďalšie bábätko, “ spomína Kateřina. Transplantácie sa dočkala v roku 2014 a jej život hneď nabral optimistickejší smer.

Jana Bosáková

Jana Bosáková je šťastná matka dnes už dvadsaťšesťročného syna, ktorý je pre ňu už od počatia, po neistom tehotenstve a veľmi komplikovanom pôrode zázrakom. „Bola som vtedy štyri roky vydatá a päť rokov po prvej transplantácii obličky, ktorá fungovala dobre. Cítila som sa zdravá. Po dieťati som túžila zo všetkého najviac. Prirodzene som otehotnela a veľmi som sa na dieťatko tešila,“ spomína Jana. Písal sa rok 1990 a vo vzťahu k tehotenstvu transplantovanej pacientky existovalo ešte množstvo kardinálne dôležitých otázok nezodpovedaných.

„Keď som na kontrole v nefrologickej ambulancii povedala, že som tehotná, spôsobila som veľký rozruch. Lekári sa začali medzi sebou dohadovať, aké účinky môžu mať na môj plod imunosupresíva, ktoré som po transplantácii musela brať. Tie potláčali môj prirodzený imunitný systém. Oslovili teda jedného profesora biológie z genetického oddelenia v Motole. Ten dospel k záveru, že keď užívam tieto lieky, je to podobné, akoby som podstupovala chemoterapiu. Že moje dieťa bude pravdepodobne postihnuté, že je to päťdesiat na päťdesiat. Mamička so mnou bola v genetickej poradni. Chlapček sa nakoniec našťastie narodil úplne zdravý. Obe sme sedeli so zvesenou hlavou a mlčali sme,“ spomína Jana na zlé správy, ktoré ju zastihli hneď na začiatku tehotenstva. „Syn ma držal po celé tie roky nad vodou, keď potom zase prišli ťažké časy,“ dodáva. Darovaná oblička po jedenástich rokoch doslúžila a ďalší štep potom vydržal oveľa kratší čas. Jana sa musela znovu dialyzovať. Manželia sa rozviedli a syn zostal s ňou.