Kde je vôľa, tam je aj cesta

Čo nasledovalo po nehode?

Po nehode ma previezli do Košíc, kde som podstúpil operáciu. V nemocnici som dostal nozokomiálnu nákazu (pozn. redakcie: nozokomiálna nákaza je infekcia, ktorá prepukne v nadväznosti na poskytovanú zdravotnícku starostlivosť, resp. v priebehu hospitalizácie, počas výkonu, pri ošetrení alebo aj po prepustení pacienta do domáceho ošetrenia), a preto som tam musel ležať ešte ďalšie dva mesiace. Vtedy mi primár úprimne povedal, že už nikdy nebudem chodiť. Viem, že som ho nenávidel, ale dnes mu úprimne ďakujem, že mi povedal pravdu. Bolo to pre mňa jednoduchšie ako plané nádeje.

Prvý pol mesiac po prepustení z nemocnice som len ležal v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová, poriadne mi nefungovali ruky, nedokázal som udržať moč ani stolicu. Chcel som všetko to trápenie konečne skončiť. Často som sa večer modlil, aby som sa už ráno nezobudil. Bez svojej rodiny a mojej vtedajšej priateľky by som nebol tam, kde som teraz. Priateľka sa so mnou naozaj nehrala, natvrdo mi vtedy prehovorila do duše, že ešte som ani nič neskúsil a už nemám chuť žiť ďalej. To mi konečne otvorilo oči a začal som na sebe „makať“, aby som nebol od nikoho závislý a všetko podstatné som zvládal sám. Naučil som sa napríklad používať cievky a robiť samocievkovanie a naďalej som sa učil samostatnosti.

Ak by ste stretli nového pacienta na vozíku, ako by ste ho povzbudili?

Môžem ho namotivovať, ale musí sám chcieť. Vzal by som ho medzi nás, parašportovcov. Napríklad na stolný tenis. Musí sám vidieť, že aj na vozíku je možné športovať. A nemusí to byť len šport, čo človeka udrží nažive. Hlavné je niečo robiť, mať vôľu a chcieť!

Čo najcennejšie vám šport dal?

Po prvé určite nových priateľov. Keď začnete športovať, dostanete sa medzi ďalších športovcov a spoznáte príbehy, ktoré vás ešte viac namotivujú. Ako som už spomínal, získal som veľa priateľov, ktorí sú nejako zdravotne znevýhodnení. Po druhé vám šport ukáže, že všetko ide, keď sa iba trochu chce. Stačí zo začiatku len sledovať hendikepovaných športovcov. Neuveríte, čo všetko dokážu. A po tretie určite pokoru. Nikdy som sa nad nikoho nepovyšoval. No a to najlepšie na záver vďaka športu som sa mohol pozrieť na Veľký čínsky múr, čo bol vždy môj sen.

Je o vás známe, že fungujete ako peer mentor.

Snažím sa radiť novým pacientom, ako sa dá žiť na vozíku. Viem sám, aké ťažké to na začiatku pre mňa bolo. Takže ako som už spomínal, väčšinou sa s nimi porozprávam, spýtam sa ich, čo ich baví, či majú záujem o šport, a vo všeobecnosti sa ich snažím pochopiť. A potom im objasním, aké majú možnosti.

A ako ste sa k tomu dostali?

Dodnes chodievam do zdravotného centra Kováčová. Tu vás vlastne ako nového vozíčkara učia sebestačnosti. Všetci ma tam poznajú, preto ma začali odporúčať. Som šťastný za každého vozíčkara, ktorému viem len trochu pomôcť. Jeho progres mi robí neuveriteľnú radosť, moja práca potom stála za to. A hlavne vozíčkar najlepšie prijme rady od iného vozíčkara. Myslím si, že to má zmysel.